Shutterstock
Istanbul a tvrdé údery pod pás, neverte bankomatom. Dobrodružstva z Istanbulu, časť tretia.
Day three.
Tak tento deň, ktorý vám idem opísať bol najhorší, takže začneme od útleho rána.
Prvé čo som po zobudení zacítil bol smrad, bol to môj puch. Zobral som sa a utekal do spŕch ktoré boli spoločné, kým si ušetrím hanbu a vyženú ma dievčatá z izby ako bezdomovca s fľaškou riedidla v električke. Úzke, točivé schody viedli na vyššie poschodie, kde bola sprcha. Po tých schodoch som sa bál ísť lebo boli prehnité ako Marošové nechty na nohách. V umývadle, pred sprchou, ktorá nemala dvere ani záves, si nejaká Japonka prala bielizeň.
Súkromie v sprche nenájdete
A teraz …skús vysvetliť po japonsky aby odtiaľ vypadla, že smrdíš viac ako jej bielizeň a potrebuješ súkromie. Usmievala sa a premývala tie veci ďalej. Dostal som také nervy, že sa mi srdce rozbilo frekvenciou ventilátora na stupni 38! Mal som to na háku a šiel som do sprchy aj pred ňou nech sa pozerá no čo. Vošiel som do sprchy a spadla mi sánka dole, no čo viac k tomu povedať, stále k tomu nemám komentár, veď pozrite sa sami.
Takže skoro som tam zamdlel. Verím že už si vytvoríte obraz o tomto „prestížnom“ hosteli sami. K sprche už len posledná vec: šla len studená voda, pretože nejaký magor predtým ako som prišiel ja minul aj tú poslednú kvapku teplej vody.
Predávajúceho urazíte ak nezjednávate
Ráno som prežil, celkom „spokojne“. Vybrali sme sa znova do mesta. Už to vyzeralo ružovo, kým som nezistil že už takmer nemám peniaze v hotovosti, hovorím si že: „V pohode, to dám“. Posledné peniaze v cashi, sme sa rozhodli rozbiť na Grand Bazaare. Maroš bol kráľom zjednávania, keď „originál“ Ray-ban okuliare zjednal z cenovky 150 tureckých lír na 60, aj tak si ich nekúpil.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Odtiaľ, potiaľ
Medzičasom sme dievčatá stratili ale kašlali sme na to, oni si poradia, dúfame. „Najlepšie“, keď som zjednával tričko GoT, a predajca ma vyzval aby som navrhol cenu, povedal som najnižšiu cenu akú som mohol dobre že nie zadarmo, no keď počul koľko mu ponúkam otočil hlavu urazil sa a poslal ma kývnutím ruky preč. Tip ako zjednávať „ala“ Maroš bol: „Povedz mu že más posledných 10 lír že viac nemôžeš dať“. Jemu to naozaj vychádzalo.
Tak vyšli sme s plnými taškami, a šli sme si „podriemkať“ do mešity pred areálom Grand Bazaaru. Na dievčatá sme čakali niečo cez hodinu, no nakoniec sa objavili pred „Disneylandom“ a mohli sme sa len tak túlať kam nás Aláh zavedie.
Z Európy do Ázie za pár minút
Zo Zuzky nakoniec vyšli „najmúdrejšie slová“, ktoré som kedy počul. „Poďme sa prejsť trajektom, na ázijskú stranu“. V peňaženke po nákupoch som mal akurát tak kartičku poistenca a bol som rád, keď som tam videl cestovný pas, a vďaka bohu som tam mal aj moju „záchrannú vestu“ kreditnú kartu. Tak dobre, preplavili sme sa trajektom do Ázie. Teória Zuzky bola: „Ak z trajektu nevystúpime, tak nebudeme musieť prejsť turniketom, a tým pádom nebudeme musieť platiť cestovné znova“. Samozrejme v Ázii nás kapitán lode (Černofúz) vyhodil ,a tak sme si povedali že chvíľu ostaneme na tej druhej strane brehu.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Zložili sme sa na chlebík, noa
Prešli sme sa do supermarketu, kde sme si mohli dovoliť najlacnejší toastový chlieb na ktorý sme sa dokonca ja a Maroš zložili, vyšlo mi na trojuholníčkový syr a nejakú šunku z pštrosa v plastovom obale. Zaplatili sme, prešli sme sa kúsok po ázii, a znova sme si ja Kubo a Majo zdriemli v mešite.
Mesto ma oluskalo
Už sme mali ísť trajektom naspäť, no nemal som žiaden cash, takže som šiel k bankomatom, ktoré boli hneď pri prístave. Vyberal som jeden z desať, podišiel som k jednému a vložil doň kartu. Všetko pohodička, ešte som sa v pozadí bavil s Majom, vybral som jazyk, zadal PIN a nič.
No tak vtedy to nebolo naozaj vtipné. Vezmite si to takto že, bol som v Turecku totálne bez peňazí, mal som polovicu z chleba, syr a pštrosiu šunku a „TEN POSTIHNUTÝ BANKOMAT MI ZHLTOL KARTU!„
Zalial ma pot, chytil som závrat, pošepkal som si potichu v zúfalosti so slzičkou v oku: „Pomoc“. Maroš ma vysmial, ja som tam dobre, že neplakal. Potom som zasa začal zúriť, ako či to Turecko chce silou mocou vojnu, s Denisom Dufalom ? Alebo čo tak zlé, som tomuto národu urobil že ma každý Boží deň facká? Zlietli sa pri mne traja domáci a začali riešiť problém, prišiel som si na 20 minút ako bezdomovec, zatiaľ čo traja ochotný apoštoli vybavovali moju kartu, ja som si musel zapáliť.
Zajtra to skúste znova
Nejaký Mohamed za mnou prišiel a povedal, že to mám skúsiť zajtra, a ja si len hovorím že: „Ty dilino, žiadne zajtra už nebude!“. Tak ďakujem Zuzke za super nápad, ktorý ma pripravil o všetko. „Vtedy by som ti takú vlepil, keby si bola muž, že by ti sopeľ v hrdle závit vyvŕtal, ty!“
Toto bol tretí deň. Ak sa vám článok páčil, zanechajte váš feedback v komentároch ak nie, tak čo už. Teraz sa na tieto príhody pozerám s absolútnym nadhľadom, no vtedy mi nebolo všetko jedno.
