Vlakom je to len pár hodín od Košíc.
Hoci väčšinu turistov to dnes ťahá najmä na západ, aj náš východný sused Ukrajina má čo ponúknuť. Alebo aj nie. My sme sa o tom presvedčili výletom do Zakarpatskej oblasti Ukrajiny.
Zakarpatská oblasť sa nachádza na samom západe Ukrajiny. Je tiež prezývaná ako strieborná zem, vďaka jej bohatstvu na prírodné pramene.
Toto územie kedysi patrilo Československu, no neskôr sa stalo súčasťou Sovietskeho zväzu a potom Ukrajiny. Slováci a Česi sú stále na tomto území veľmi vážení, pretože v časoch, keď sme boli jeden štát, tento región prosperoval. Je to nádherné územie bohaté na vrchy, rieky a doliny. Mestá však tak trocha pôsobia, akoby zaspali dobu.
V článku sa dozviete:
- ako sa tam dostať, čím sa tam platí a ktoré mestá navštíviť počas predĺženého víkendu,
- ako to celé zorganizovať, ak máte obmedzený rozpočet,
- kde sa oplatí ísť na túru a či je vhodná pre malé deti,
- ako v praxi vyzerá premotivovaný taxikár, ktorý vám chce rozpovedať celý svoj životný príbeh,
- ktoré jedlo na výlete určite nemôžete vynechať.
Ako sme sa tam dostali a čím sme platili?
Naša cesta začala na stanici v Košiciach, kde sme si kúpili lístok na vlak do Mukačeva. Stál sedem eur, čo je viac ako prijateľná cena pre „nízkorozpočtového“ cestovateľa alebo študenta.
Cesta trvá štyri hodiny a má len dve zastávky – jednu v Čiernej nad Tisou a druhú v ukrajinskom Chope, kde prebieha hraničná kontrola. Nakoľko Ukrajina stále nie je v Európskej únii a ani v schenghenskom priestore, je táto 45-minútová zastávka na hraniciach nevyhnutnosťou.
Na slovenských železniciach ide vlak ako po masle. Po príchode na ukrajinské koľaje však spomalí a celý sa začne triasť. Spánok vám ukrajinské železnice veru nedoprajú. Pozor si dávajte aj na čas – akonáhle prejdete ukrajinské hranice, ocitnete sa v inom časovom pásme s označením UTC+2. Znamená to, že je tam o hodinu viac ako na Slovensku.
Nezabudnite ani na to, že na Ukrajine eurami nezaplatíte. Platí sa tam hrivnami a jedno euro je 28,2983 ukrajinskej hrivny. V článku sme ceny prepočítavali na eurá.
Ako prebiehal náš výlet?
Deň prvý: Mukačevo, turecký vidiek a všadeprítomné ukrajinské vlajky
Prvý dojem z tohto mesta bol na smiech. Hneď bolo vidieť, že sem netečú eurofondy. Každej budove chýbal väčší kus omietky. Ten, kto mal fasádu bez poškodenia, bol v meste veľký boss.
Chodníky? V katastrofálnom stave. Miestami nám to pripomínalo turecký vidiek. Na každom rohu boli túlaví psi. Výber v obchodoch bol chabý ako nohy autora tohto článku po dvojfázovom futbalovom tréningu.
V niektorých ste si dokonca nemohli sami vyberať potraviny. Mohli ste len ukázať, ktoré chcete, a predavačka vám ich položila na pult. Samoobslužné obchody boli asi priveľkým rizikom.
Veľké pozitívum však nastalo pri cenovkách a pri dorozumievaní sa. Ak pochádzate z východného Slovenska a viete po rusínsky, na Ukrajine sa bez problémov dohovoríte s kýmkoľvek. So slovenčinou nemajú tiež žiaden problém, len vám to bude trvať o pár sekúnd viac, kým sa s ľuďmi správne pochopíte.
Na námestí nás ohromili krásne sochy a architektúra. Ukrajinské vlajky boli na každej budove, strome i na stene.
Miestnu špecialitu – bograč sme si dali v reštaurácii, ktorá bola pomenovaná práve po tejto pochúťke. Je to vlastne guláš, ktorý vám prinesú v malých kotlíkoch zavesených na stojane a pod kotlíkom nechýba zapálená sviečka. Jedlo bolo výborné, ale mohlo to byť najmä tým, že sme boli neskutočne hladní. Pivo s názvom Star bolo tiež veľmi dobré, prirovnali by sme ho ku Gambrinusu.
Priestory reštaurácie vyzerali ako na nejakom rímskom sneme a priemerný vek jej návštevníkov mohol byť okolo 70 rokov. Za pivo a bograč sme zaplatili tri a pol eura a tak ostalo viac na ubytovanie, ktoré však cez Airbnb nevyšlo draho. Apartmán v Mukačeve stál 24 eur na noc a mal jednu spálňu s dvoma posteľami, kuchyňu, kúpeľňu a balkón. Apartmán bol čistý, až na rýchlosť internetu, ktorá bola hrozná, nemal žiadnu chybu. Majiteľ nám odovzdal kľúče a viac sa o nás nestaral. Naše hodnotenie? 8/10.
Obrovským mínusom mesta bola hrubosť niektorých opitých Ukrajincov, keď sme videli za jeden deň tri bitky na ulici. Jedna z mála vecí, ktoré sa však v meste naozaj oplatí vidieť, bola mestská radnica.
Deň druhý – Volovec, Boržava, veľa čučoriedok a túra, pri ktorej nám takmer odpadli nohy
Lístok na vlak do mesta Volovec stál 1,70 eur. Povedali sme si, že lacnejšie je výhodnejšie, hoci táto cena platila len pre tretiu triedu. A potom sme zistili, prečo: vo vlaku bola samá špina a smrad.
Keď sme sa prešli po vozňoch, nadobudli sme pocit, že nás vezú ako bio robotov do Černobyľu. A keď sme vystúpili, nalepili sa na nás hneď dve babky, či nemáme nejaké peniaze, že nám boh dá šťastie. Povedali sme si, že keby nám chcel dať šťastie, neposlal by ich dve.
Keď sme vystúpili z vlaku, privítalo nás mesto ešte horšie ako Mukačevo. Veľa pouličných psov, nešťastníkov na ulici a ubytovanie päť kilometrov od stanice. Niektorí miestni ani nevedeli, kde je ulica, na ktorej sídli hotel. Poradili nám ísť na autobusovú stanicu, čo bola len rozkývaná zastávka.
Po ceste sme zbadali autobus, tak sme naň mávali a zastavil 20 metrov za nami. Keď brzdil, znelo to akoby Apollo 11 pristávalo na mesiaci. Každý šoférovi zaplatil smiešnych 20 centov a odniesli sme sa v autobuse z čias Karola Veľkého.
Keď sme prišli do hotela Strelec, majiteľ nás uvítal s otvorenou náručou a mohli by sme prisahať, že sme boli jeho prví zákazníci tento rok. Hotel bol totálne prázdny. Spoločenská miestnosť vyzerala ako rímske kúpele, rozložili sme sa tam a jedli paštétu s rožkom.
Ak bol náš záchod obsadený, mohol som pokojne ísť do ktorejkoľvek izby a využiť jej toaletu. Za jednu noc sme dokopy zaplatili 43 eur a znova sme mali jednu manželskú, jednu obyčajnú posteľ a kúpeľňu. Apartmán bol čistý, rýchlosť internetu nám stačila a vytkli by sme jedine nepraktickú polohu hotela. Jeho majiteľ nám však so všetkým odhodlane pomáhal a preto ubytovanie hodnotíme šiestimi bodmi z desiatich. Majiteľ hotela nám dokonca na ráno vybavil odvoz pod vrchy Boržavy.
Za odvoz sme zaplatili každý dve a pol eura, pričom šofér nás doviezol až pod vrchy. Nakúpili sme si jedlo na dlhú celodennú túru a zbadali sme, že je možné skrátiť si cestu otvorenou lanovkou. Pozreli sme na seba a bez slova sme sa dohodli, že toto je cesta.
Ušetrili sme dobrú hodinu a zaplatili neuveriteľné dve eurá. Cesta lanovkou nebola ani pätina výstupu, ktorý sme mali absolvovať. No naozaj to za tú bolesť, pot, krv a všetky možné nástrahy stálo. Na hrebeňoch Boržavy sme sa kochali a nevedeli nabažiť prekrásneho výhľadu na západnú Ukrajinu a jej nádhery. Všetky vrchy a hrebene boli pokryté čučoriedkami a stretli sme mladíkov, ktorí si očividne privyrábali ich zberom.
Upozorňujeme, že táto túra vôbec nie je vhodná pre začiatočníkov. Niektoré stúpania boli naozaj veľmi strmé, cesta bola zväčša kamenistá a ľahko sa dalo prísť k úrazu. Úsilie, ktoré sme vynaložili pri výstupe na najvyšší bod vo výške okolo 1500 metrov nad morom, stálo za to. Pohľad na okolie bol fenomenálny.
Cesta späť do Volovca bola ešte dlhšia ako výstup na najvyšší bod. Bola nekonečná a trvala okolo šesť hodín. Po ceste naspäť sme videli aj osadníkov v stanoch pod vrchom. Pálili gumy, vykrikovali nezrozumiteľné slová a celé to pripomínalo nejaký zabudnutý kmeň v Afrike.
Keď sme hladní, uchodení a vyčerpaní prišli do mesta, zamierili sme do reštaurácie a objednali sme si borgač, pirohy a pivko. Za všetko sme zaplatili asi štyri eurá. Pirohy síce boli suché, ale zachránilo to pivo. Guláš bol znovu vynikajúci. Prisadli k nám aj milí Česi, ktorí tiež práve prišli z Boržavy.
Naspäť do hotela sme sa dostali autobusom, ktorý sme stopli, a znova sme zaplatili 20 centov. Po sprche, ktorú bolo treba nastaviť presne na nanometre, inak vám šla buď studená alebo horúca, sme sa rozložili do spoločenskej miestnosti a oddychovali. Na druhý deň nás čakal výlet do Užhorodu.
Deň tretí – Užhorod, premotivovaný taxikár a žena, ktorej sme mali previesť na Slovensko vodku
Museli sme vstávať skoro ráno, aby sme stihli vlak o 7:40. Znovu sme si stopli autobus a odviezol nás k železničnej stanici. Vlak meškal, no nehorel. Tentoraz sme šli prvou triedou v lôžkovom vozni. Bola potiahnutá typickými ruskými kobercami a na stole bol dokonca vstavaný otvárač na pivo.
Cesta do Užhorodu trvala niečo vyše troch hodín a mestská stanica mala naozaj štýl. Po meste chodili žlté autobusy ako taxíky v New Yorku. Ubytovanie sme si znova zriešili cez Airbnb, stálo 21 eur za noc. Majiteľ bol priateľský a zdvorilý, zoznámil nás aj so svojou manželkou a daroval nám papuče, ktoré sme si mohli nechať. Spomedzi ostatných ubytovaní bol tento apartmán najčistejší, najlacnejší a určite aj najkrajší. Hodnotenie? 10/10.
Mesto by som prirovnal ku Košiciam, minimálne kvôli jeho rozlohe. Pozreli sme si hrad a pár gréckokatolických kostolov. Čierna zmrzlina v severnej časti centra je jedna z vecí, ktoré v Užhorode určite musíte skúsiť.
Na druhej strane mesta toho až tak veľa nebolo, ak nerátame jeden obrovský pravoslávny kostol. Po ceste na byt sme si kúpili lokálne víno a syr a život nám ešte stihol spríjemniť aj taxikár.
Keďže sme nevedeli žiadne číslo na taxík, pri semaforoch sme stopli náhodnú Ladu. Keď sme sedeli v taxíku, pristavilo sa pri nás ďalšie auto a taxikár sa začal hádať s typickou mestskou paničkou. Keď naskočila zelená, vyštartovali sme a pán, ktorý nás viezol, nedokázal byť ticho.
Rozprával nám príbeh o Slovákoch, ktorých viezol, aby si išli užívať do nevestincov. Keď nás doviezol pred byt, museli sme ešte sedieť v aute, lebo uňho v taxíku sa „neplatí za odvoz, ale za storytelling“. Po 15 minútach sa jeho výklad skončil a my sme mu zaplatili viac, pretože nás naozaj bavil.
Jeden z nás mu dal nejakú nálepku ako darček. Povedal, že nás neznáša a chcel sa otočiť v uličke. Nabúral pritom do plotu jedného z domov a rýchlo ušiel.
Večer sme si vychutnali miestne vínko, syr a čučoriedky z Boržavy a na druhý deň sme išli domov. Lístky na autobus sme kúpili cez stránky spoločnosti EUROBUS za sedem eur a vyrazili domov.
Bizarné bolo, keď nás v autobuse poprosila jedna pani, či by sme mohli na seba zobrať liter vodky a dve krabičky lacných cigariet. Na hraniciach totiž prebieha naozaj seriózna kontrola autobusu aj batožín. Ak vychádzate zo štátu, nevyhnete sa jej. Pri vstupe je kontrola oveľa miernejšia, pretože väčšinou sa lacné veci vyvážajú z Ukrajiny.
A čo nás tento výlet naučil?
Bol to druhý svet, úplne odlišný nášmu. Hoci mestá zaspali dobu, ukrajinská príroda je naozaj úchvatná. V uliciach sme videli obrovské spoločenské rozdiely. Medzi strednou a najnižšou vrstvou je veľmi viditeľná medzera, najvyššia vrstva bola diametrálne odlišná od strednej. Ak však bývate na východe a Slovensko sa vám už zunovalo, za pár hodín sa môžete na tento výlet vybrať aj vy. A minimálne tie čučoriedky naozaj stáli za to.
